Prichádzam k ortopedickej ambulancii.Klasika,vonku prší,na dlažbe sa šmýka.Zapisujem sa do poradovníka.Sledujem tu väčšinou ľudí v pokročilom veku,jednu mamičku,otca s dcérkou a slečnu v mojom veku.Dostávam pokyn,že na vyšetrenie si ešte hodnú chvíľu počkám.Vychádzam von.Po chodníku sa tu derie starší pán,s viditeľnou poruchou pohybového ústrojjenstva-nevládal chodiť.Pýta sa ma,že kde je ortopedická ambulancia(veľký nápis pol metra od nás)a vraví,že je prednostne objednaný a že ide napešo od stanice a ďaľšie veci.Všetko mu ukazujem a odchádzam.Z diaľky sledujem,ako sa pán teperí po chodníku dolu k ambulancii.Prišlo mi ho ľúto.Napadlo ma ísť za ním.Takmer som cestou aj ja spadol.Pýtam sa ho,že či mu mám pomôcť.Zdvorilo odpovedá,že nie a že už je skoro tam.Ale zachvíľku takmer padá.Chytil som ho za rameno,odprevadil celou cestou až k ambulancii a otvoril mu dvere.Úsmev a poďakovanie starého pána hovorili za všetko.Usmieval sa aj v čakárni,po vyšetrení poďakoval a odchádzal.Napadlo ma,že mu ešte pomôžem aj cestou von,ale tam už naňho čakal nejaký pán,zrejme syn a ten si už poradil.
Všedný,bežný skutok,obyčajná pomoc niekomu...je to až tak veľa?Buďte pozorný,všímajte si svet okolo seba,skúste pomôcť.ak sa dá.Vraj dobro robíš a dobro sa ti vráti,alebo aspoň pre dobrý pocit,či trošku si tam ,,hore" o dačo prilepšiť.
Pomoc staršiemu by nemalo byť len slušnosťou,ale povinnosťou.
Daľšia úsmevná príhoda,alebo ako málo stačí k vykonaniu dobrého skutku,k pomoci inému,len tak,pre dobrý pocit.Ku šťastiu iného totiž netreba veľa a za drobnú,jednoduchú pomoc inej osoby nedáte nič,len si tým môžte prilepšiť.