,,Ahoj,som pri lavičkách,čakám ťa".A bolo to tu.Musel som sa rozhodnúť. To teda áno.Rozhodoval som sa cestou od triedy k nej.Stála tam,úžasná,ako vždy,krásna osoba,krásna vo svojej podstate,v podstate bolo všetko krásne.Až na to,čo malo prísť. ,,Ahoj,pod so mnou".To boli jej prvé slová,čo som od nej počul asi po týždni ignorácie.Stále a hľadela na mňa s očakávaním,bola celý môj život,ja som bol ten jej,len s tým rozdielom,že ja som bol ochotný do toho dať všetko,ale ona sa stále bála.Chápete to?Ako sa človek môže báť toho,že môže dostať ešte viac lásky,ako doteraz?V tom momente som sa trošku začervenal,mal som sucho v hrdle a taký mepríjemný tlak,presne taký pocit,ako ked musíte urobiť niečo nepríjemné a po dlhom premýšľaní som povedal ,,Nie,neidem,budeš musieť ísť sama".Tie slová neskutočne boleli,tie slová pálili a ranili,tie slová boli proti všetkému,čo som chcel,boli aj proti jej všetkým predstavám,Ale vedel som,že ísť s ňou by už nemalo zmysel.Možno nie nadlho,nie nateraz,možno o rok,tri,päť rokov,to bude iné,ale teraz nie.Teraz to bolo lepšie takto pre oboch.Otočila sa a so slzami v očiach odišla.Oprel som sa o stenu a vložil hlavu do dlaní.Ako môže byť zmysel môjho života vlastne ešte nezmysel?Vyšiel som von a kráčal preč,opäť zlomený,so zlomeným srdcom,opustený a zničený...
5. jan 2016 o 16:04
(upravené 5. jan 2016 o 16:22)
Páči sa: 0x
Prečítané: 194x
Príbeh o zlomenom srdci
Vibruje mi telefon.Vytiahnem ho z vrecka,s tušením,že čo to bude.A áno,správa od nej.Pocit prekvapenia,možno trošku strachu a neistoty a tiež zvedavosti...
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(0)